Po takých skvelých dňoch som sa do odchodu pochopiteľne opäť nehrnula. Watson s Polinkou nám ho však trochu uľahčili, keď sa rozhodli nás pár km odprevadiť. Neodradilo ich ani ranné skoré vstávanie :)
Na ďalší deň sme sa ocitli už v spomínanom Španielsku, kde sme blízko Alicante natrafili na akýchsi černoškov - detičky s ockom pohybujúcich sa naším smerom. Keďže som bola bez šošoviek, chvíľu mi trvalo, kým som zistila, že je to Watson a jeho tri úžasné deti - Polinka, Stepan a Pedros (Полинка, Степка, Петька).
Hoci odchod z Maroka bol ťažký, v Španielsku nás už čakal skvelý kamarát Watson s rodinkou, a tak sme sa rozlúčili s týmto krásnym krajom a sadli na trajekt späť do Tarify ...
...ale už bez telefónu, ktorý nám v posledný deň ukradli detičky - naša chyba :/. Najprv ma to dosť vzalo (hlavne kvôli fotkám), ale tak možno budú pre nich väčšou inšpiráciou a tiež sa raz vydajú spoznávať svet :)
Od Sahary sa naša cesta Marokom už začala zkracovať a my sme sa každým kilometrom približovali ku hraniciam.
Jeden z najlepších zážitkov môjho života bola noc v Sahare. Proste neopísateľné slovami.
Opäť raz nás (tentokrát na semafore) odchytil "lapač turistov", za čo som neskôr bola neskutočne rada. Nemohlo byť lepšie.
Priviezli sme sa až do Merzougy. Tam, kde skončil štrk a začal piesok, sme vymenili motorku za púštnu loď - ťavu - a vybrali sme sa do Sahary.
