A sú tu hranice... kde sme zistili, že sme prišli o deň skôr, než mi začala platiť viza. Cez Bielorusko-ruské hranice sa však dá prejsť bez zastavenia... teda POKIAĽ vás nezastavia.

Pred nami ide auto, do vzduchu sa zdvíha pohraničníkova ruka a šofér na pokyn spomaľuje. Moje srdce už začalo byť v inom rytme a hlavou mi chodí: "No super, tak to balíme švestky," keď sa k nám otáča pohraničník, dávajúc nám signál na prechod a my s úsmevom prechádzame okolo neho :). (Pravdepodobne mu do očí vbil viac nápis Russia na ockovej veste, než európska značka na našej motorke - ešteže je iba zozadu).

A tak sa začal najťažší úsek nášho dobrodružstva - cesta cez najväčšiu krajinu sveta, matušku Rus.

Začali sme známou cestou do Moskvy a pokračovali na Sibír a ešte ďalej, ale o tom potom.

V tom čase, priletel do Moskvy môj bráška Viktor :). Bolo super ho opäť vidieť.

s deduškom Leninom

Po svete chodím po dvoch - rukách či kolesách :)

Novootvorené Moskvarium, kde sme v rade čakali 2,5 hodiny, ale oplatilo sa :)

We found Nemo! :)

VDNCh

Na záver našej "menšej" prechádzky, na ktorú sme sa ráno vybrali, sme sa s Viktorom dali ešte na rock n roll, ktorý práve učili tancovať. Ako na našich cestách býva zvykom, aj teraz som veľmi rada večer privítala posteľ.

Add comment