Sovetsk - Uljanovsk
Z Moskvy trielime k babke do Sovetska, ktorú som už viac ako rok nevidela.
Po ceste sme navštívili našich starých kamarátov z MC Black Legion.
zľava: prezident klubu, Sasha "Bugalter" ; sprava: "Chochol"
Musím priznať, že v tomto čase na mňa trochu prišla kríza. Už sme za sebou mali viac ako 10 000 km (nikdy som neprešla viac na jeden ťah), haváriu, moja chrbtica utrpela nejedenkrát šoky a povzbudivé reči typu: "Ste normálni?! Viete kam idete? V tých krajoch chodia medvede a tigre po ceste," mi veľmi neprospievali. Brala som ich s rezervou, ale keď mi Ruslan (super týpek, ktorý má pri sebe vždy aspoň 5 nožov a iné zbrane) povedal:" Idete tam, kde sa vlky boja chodiť srať," (sorry za výraz), už mi nebolo všetko jedno.
Na pripomenutie, alebo ak niekto nečítal náš výlet do Peterburgu , toto je Ruslan (keď ma učil strieľať... napoludnie)
Mala som vizu na mesiac, rozmýšľala som, že ostanem u babky a konečne si oddýchnem (niektorí by si mohli pomyslieť, že oddychujem stále, veď iba vkuse sedím a veziem sa, no v skutočnosti to nie je celkom tak, ako sa zdá. Poviem vám, že to nie je to, pod čím si dievčatá predstavujú slovo dovolenka. To, čo robíme my, je šport. Počas mojej "dovolenky" som rada za posteľ, sprchu a pocit, keď môžem na pár minút chodiť v tričku a kraťasoch. Naučilo ma to však veľa - vážiť si málo.
No najviac na tom všetkom ma baví spoznávať ľudí a vidieť, *zažiť iný svet.
Z týchto dôvodov, mojej zvedavosti aj strachu a taktiež tomu, že som ešte nikdy nevidela môjho bratranca, uja a tetu, som sa rozhodla opäť si sadnúť na motorku. Po dvoch dňoch sme od babky odišli. (Mesiac na pobyt v Sovetske by mi stačil, no teraz mi už neostávalo ani toľko na prechod cez celé Rusko.)
Ráno nás (ako inak) odprevadila babka a Ruslan, ktorý jediný široko ďaleko jazdí bez prilby. (Už aj policajti vedia o jeho "chorobách", klaustrofóbii a hluchote :D)
V momente, keď sa táto značka ocitla za nami, som vedela, že už niet cesty späť... Práve som prekročila hranicu, kde som sa doposiaľ na východ najďalej dostala a nemala som najmenšie predstavy, čo leží predo mnou.
Neostávalo nám veľa, keď sa zrazu z oblohy začali spúšťať kvapky. Väčšinou sa mi nechce obliekať do nepremokavej kombinézy (aj bez nej sa cítim ako sibírsky macko), preto sme šli ďalej v nádeji, že to utíchne. Opak sa stal pravdou... 30 km pred Uljanovskom sa kvapky premenili na vedrá vody, t.j. my sme sa obliekali a došli aj tak ako mokré myši. Romantika sama :D.
Prvýkrát som sa privítala s rodinou a hneď som vedela, že sme príbuzní... akoby som ich poznala celý život.
PS: Bratranec Andrej pred pár dňami oslavoval narodeniny.
