Belarus
Po zrekonštruovaní motorky a nadýchnutí sa sme si o pár dní opäť sadli na nášho železného koňa a zamierili cez Európu smerom na východ.
Krátky pobyt v Bielorusku mi utvoril mienku o tejto prekrásnej krajine. Rovné cesty, čistota a k tomu všetkému úžasní priateľskí ľudia, ochotní pomôcť v každom čase. Proste perfect! 
No miesto, kde sme sa vybrali my, poznačila vojna. Po niekoľko desaťročnom pátraní sa nám podarilo nájsť zmienky o mojom pradedkovi (ockovom dedkovi), ktorý bojoval v 2. svetovej vojne a bol 72 rokov nezvestný. Zahynul v dedinke Chernishi (Vitebskaja oblasť), preto sa tento kraj stal naším nasledujúcim bodom na pláne.
Pokiaľ by túto dedinku aj našla vaša GPS, verte, že si iba myslí, že pozná cestu. Bez pomoci okoloidúcich ľudí by sme sa tam nikdy nedostali.
Zastavili sme pred jedným domčekom. Na dvore sedelo zopár ľudí, ktorí ma ešte viac utvrdili o priateľskosti a veľkodušnosti Bielorusov. Iba sme sa spýtali na cintorín a jeden z nich sa hneď ponúkol, že nás tam zavedie.
Keď sme sa vrátili, zistili sme, že babka bežala pre nás robiť palacinky. Nechceli nás v žiadnom prípade pustiť bez toho, aby sme sa nenajedli. Medzi rečou sa dozvedeli, že milujem kone a v okamihu som už na jednom sedela.
Ak sa náhodou rozhodnete navštíviť túto krajinu, dám vám radu... Čo najviac komunikujte s miestnymi obyvateľmi ;). Pocity, ktoré som si odtiaľ odniesla, vám neviem opísať slovami.
Veľmi obdivujem ľudí, ktorí nemajú toho veľa, ale rozdali by aj posledné.
Títo ľudia ostanú navždy v mojej mysli aj v mojom srdci.
