4 000
Šup-šup, 4 000 km, a už sme pred naším cieľom.
Aby ste boli v obraze, tu sú udalosti, ktoré sa počas tohto úseku prihodili.
Pri odchode z Mongolska sme v neutrálnom pásme natrafili na starých známych Američanov, ktorí stáli pred 3 dňami na RUS-MONG hranici tesne za nami, mysliac si, že keď im skončila víza, tak ich z Ruska do Mongolska proste prehodia. Ku podivu sa tak nestalo.
Neviem, čo všetko museli počas týchto troch dní absolvovať, ale z ich tváre som vyčítala, že toho bolo veľa.
Na ceste sa prihodia aj menej príjemné udalosti, ktoré vás najprv oslabia, no ak ich zvládnete, získate 2-násobne viac sily. Niektorých to však vyčerpá natoľko, že sa rozhodnú v ceste nepokračovať. Títo sa ale rozhodli ísť ďalej až...
...došli do svojho cieľa. Thailand! 
Iný z naších kamošov však ďalej s nami nepokračoval. Nebolo to preto, že by nechcel, ale nemal na čom. V Ulan-Ude mu ukradli z parkoviska motorku. Za výkupné mu ju o pár dní vrátili (bez niekoľkých doplnkov). Neviem si ani predstaviť, ako musel vyzerať. Doposiaľ som ho vždy videla iba s úsmevom na tvári...
Ešte som nespomínala, že v tejto oblasti už problém s benzínom býva celkom bežný. 300-kilometrové úseky bez jedinej benzínky dávajú na zrod problémov vhodné podmienky.
Takto nás v Magochi v poslednej chvíli spasil Slavo.
Okrem toho, že napojil nášho železného koňa, nás ubytoval v miestnom klube (garáži), kde sme stretli ďalších zaujímavých ľudí.
K tomuto mestečku sa viaže ľudové príslovie: Boh stvoril Soči a čert Magoči :D, hoci vo mne tento názov vždy vzbudil spomienky na detstvo.
aj keď som to nikdy nehrala
Došli sme až ku pamätníku v osade Žanna, ktorý leží na mieste, kde zabili Alekseja "Scutta" Barsukova (08.09.1974 - 15.08.2010). V tom čase tu stálo kafe, ktoré krátko potom "z neznámych dôvodov" zrovnali so zemou. Po tejto nešťastnej udalosti (a mnohých iných) aj vznikol projekt Vlna pamäti (http://moto-probeg-volna-pamyati.ru/)
"Boh rozhoduje akej dĺžky bude tvoj život
a ty rozhoduješ akej bude šírky."
"Na pamiatku nevinne zabitých na ceste"
Dozvedeli sme sa, že v mestečku Svobodnij, žijú kamošovi kamoši (bajkeri), ktorí bohužiaľ práve neboli doma. Nechali teda kľúče od domčeka susedovi, ktorý nás ubytoval. Žijú v skromných podmienkach, no všetko, čo majú nám nechali... úplne neznámym ľuďom.
Na druhý deň sa vracali späť zo svadby a tak sa naše cesty pretli a mali sme tú možnosť zoznámiť sa s týmito skvelými ľuďmi. "Privet, to sme my, ktorí sme u vás doma žili." :D
Ešte skôr sme na ceste stretli opäť Slava, s ktorým sme sa videli pred 2 dňami a 800 km. Vracal sa späť domov do Vladivostoku a rozhodol sa, že nás odprevadí.
A tak nám aj rýchlo zbehlo týchto 4 000 km. :)
Perličky z cesty:
Medveď Jura má rád:
ovocie
zeleninu
stehienko
ražniče
torty
Salko
Med
Cukríky
Pečivo
Jahody
Džem
Čokoládu
CIGARETY
Zakazuje sa pojiť medveďa alkoholickými nápojmi!
V týchto končinách má každý jasno, kto je (popri medveďoch) pánom ciest :D
pochybujem, že tento má vodičák
Už nás naštval ten štrk
a konečne kvalitný asfalt
a cesta pred nami :)
